„Čo za dobu to sakra žijeme?!“

Autor: Ján Havrilčák | 30.11.2012 o 12:51 | Karma článku: 14,04 | Prečítané:  2208x

Tento príbeh sa možno skutočne stal, možno je len fikciou. Nie je výnimočný. Opisuje osud obyčajnej rodiny, ktorá  nie je ani veľmi bohatá, ani veľmi chudobná, ani veľmi vzdelaná, ani nevzdelaná, ani neexistujú iné znaky, na základe ktorých by sa dala identifikovať. Je taká slovenská. Jedna z tisícok, možno  jedna z milióna.

Tento príbeh sa možno skutočne stal, možno je len fikciou. Nie je výnimočný. Opisuje osud obyčajnej rodiny, ktorá  nie je ani veľmi bohatá, ani veľmi chudobná, ani veľmi vzdelaná, ani nevzdelaná, ani neexistujú iné znaky, na základe ktorých by sa dala identifikovať. Je taká slovenská. Jedna z tisícok, možno  jedna z milióna.

Je ďalší z „jarných“ novembrových dní, ktoré tento rok vládnu na Slovensku. Krátko po obede. Ako zvyčajne kráčam mojim mestom, aby som si po obedňajšom menu doprial zákusok. Tak každý deň, veď si treba osladiť život. Ako sa pomaly blížim k mojej obľúbenej cukrárni vidím pred ňou stáť pani, ktorá tam obsluhuje. Bližšie ju nepoznám, viem o nej len z videnia, veď cukráreň je známa, chodievam tu už od detstva a tá pani tu pracuje už od jej vzniku. Pousmejem sa objednávam si svoju  „klasiku“ čokoládový puding so šľahačkou a v momente keď si chcem sadnúť na svoje obľúbené miesto pochopím, prečo pani stála pred cukrárňou. Som sám, jediný zákazník. Sadám si a s chuťou sa púšťam do môjho pudingu.

Pani, zrejme zo slušnosti a možno aj z vďačnosti, že sa objavil niekto s kým sa bude môcť pozhovárať poznamenáva, že mesto je v posledných dňoch akési prázdne. Odpovedám, že je to tým, že mladí odchádzajú vonku. Teda všetci mladí už vonku sú, za lepším. Vzdychá: „Kedy bude lepšie tu?“ Pokúšam sa o vtipnú odpoveď, že lepšie už bolo, že mladí odchádzajú, lebo v okolí nie je žiadna práca resp. ak aj práca je nie je vôbec zaplatená a preto nemajú dôvod ostať doma. Pani prisvedčí, ale pozorujem zmenu v jej správaní. Od malička mi zvyknú ľudia, ktorých poznám niekoľko rokov, alebo len niekoľko minút rozprávať o svojich problémoch. V tomto smere som však úplný amatér v porovnaní s mojou sestrou, ktorá má tento dar ešte podstatne viac rozvinutý. V našej rodine sme to pozorovali odjakživa. Asi sme dobrí poslucháči.

A tak začína rozprávať aj pani stojaca za pultom. Nechce a nepotrebuje  viesť dialóg. Dokonca sa pri rozprávaní ani na mňa nepozerá  a radšej neprítomne hľadí cez výklad na ulicu, snažiac sa simulovať pozorovanie chodcov. Ja však viem, že hoci  sa pozerá, von nevidí. Každou vetou, každým slovom má pred očami obraz svojich detí. Má ich tri. Podľa ich veku určujem, že pani môže byť rovnako stará ako moja mama, keďže aj jej deti sú mojimi rovesníkmi.

Najstarším je syn. Je ženatý a žije ako mnoho ďalších mladých Slovákov v Anglicku, už niekoľko rokov. Po skončení vysokoškolského štúdia povedal doma, že keďže má dvoch mladších súrodencov, tiež vysokoškolákov, musí sa postaviť na vlastné nohy, aby nespôsoboval rodičom zbytočné finančné náklady. Preto odišiel spolu s priateľkou, dnes už jeho manželkou. Pani ma prekvapuje. Nemá tendenciu tak ako väčšina mojich známych prikrášľovať realitu a o podmienkach života svojho syna hovorí veľmi realisticky. Žije sa mu ťažko, teda dnes už troška lepšie. Spolu s manželkou si prenajímajú jednoizbový byt s výhľadom na vedľajšiu budovu a hlavnú 4 prúdovú komunikáciu vedúcu popred obytný blok. Po príchode do zahraničia býval v rodinnom s ďalším ôsmymi spolubývajúcimi, pochádzajúcimi zo všetkých kútov sveta, ktorých predtým nikdy nevidel. Deväť ľudí. Deväť ľudí na jednu chladničku, deväť ľudí na jednu kúpeľňu, deväť neznámych ľudí na tri izby.  Odložiť si niečo do chladničky- nemožné. Použiť ráno kúpeľňu- nemožné, keďže jeden zo spolubývajúcich sa tam zamykal na hodinku a pol spolu s nejakou škatuľkou. Nikto nevedel prečo. Tento jej syn žije život v jednej z najväčších metropol sveta. Sám. Teda s manželkou. Bez rodiny, bez podpory, bez zázemia. O dieťati ani neuvažujú, lebo si ho nemôžu dovoliť, nehovoriac o tom, že by im s ním nemal kto pomôcť v cudzom svete. Naposledy jej napísal: „Mami toto nie je domov. Mami ja sa vrátim. Musím. Raz...“

Prostredná je dcéra. Študuje v poslednom ročníku doktorandského štúdia na jednej z bratislavských univerzít. Zo štipendia platí mesačne 300,-€ za prenájom jednej izbičky v Petržalke. Rodičia jej každý mesiac musia pomáhať. Aj teraz cez víkend bola doma. Bratislavu nenávidí. Je tam už osem rokov a podľa jej vyjadrení sa naše hlavné mesto pomaly začína podobať na anglickú metropolu, v ktorej žije jej brat. Keď odchádzala naspäť, plakala. Ale musela ísť, nemala dôvod ostať. Pani sa bojí o svoju dcéru. Nevie čo s ňou bude ďalej. V júni končí štúdium a napriek svojej nenávisti bude musieť ostať, pretože s jej špecializáciou si inde len sotva nájde prácu. Veď v Bratislave ostala žiť aj jej najlepšia kamoška zo susedstva. Vydala sa, vzala si takého staršieho pána, postavili si dom v maďarskej Rajke. V Rajke!!!!!

Najmladší syn študuje v neďalekých Košiciach. Tiež brigáduje, aby si finančne prilepšil, pracuje na recepcii jedného z hotelov. Keďže je chlapec väčšinou v noci. Doma je málokedy. Aj toť cez víkend neprišiel lebo mal sobotu a nedeľu službu. Už dlho neprišiel. Občas sa stretnú, keď za ním prídu rodičia, vždy sa tak teší, vždy ich volá, pozýva. Ale aj oni majú svoju prácu. A keď náhodou prídu staršie deti, tak sa venujú im. Veď prišli z väčšej diaľky.

Neviem čo mám na to odpovedať. Pravdupovediac pani ani nežiada odpoveď. Stačí keď počúvam a občas chápavo prikývnem. Neviem či vníma moje prikývnutie, lebo stále simuluje pozorovanie davu na ulici. Keď rozpráva o svojich deťoch zaleskne sa v jej oku slza. Tri deti, tri slzy. Pani nedá na sebe nič znať a skúseným gestom nenápadne utrie slzy vo svojich očiach. Ale ja som si ich všimol. Teda skôr povedané nedali sa nevšimnúť. V tejto situácii vnímam zvoniaci telefón odvolávajúc ma na stretnutie ako vykúpenie. Puding som už dávno dojedol. „Odchádzate?“ pýta sa pani. „Odchádzam s vierou v svetlú budúcnosť a lepšie zajtrajšky,“  odpovedám, aby som navodil trošku humornejšiu náladu. Ale v duchu si kladiem otázku: „Čo za dobu to sakra žijeme?!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?