Historia magistra vitae alebo múdry sa poučí sa chybách druhých

Autor: Ján Havrilčák | 23.11.2012 o 12:15 | Karma článku: 3,31 | Prečítané:  371x

Vo víre každodenných informácií o katastrofálne sa vyvíjajúcej situácii vo svetovom hospodárstve, hrozbe štrajku zamestnancov justície či učiteľov, alebo tragickej situácii v priemyselnej sfére, kde vo viacerých zamestnanci pracujú bez toho, aby dostali mzdu (almužnu), na ktorú majú právo, výraznejšie nezarezonovala informácia o návrhu zákona, predmetom ktorého by malo byť zradenie Slovenského historického ústavu v Ríme.

 

Historia magistra vitae alebo múdry sa poučí sa chybách druhých, ale len hlupák sa nepoučí na chybách vlastných

Vo víre každodenných informácií o katastrofálne sa vyvíjajúcej situácii vo svetovom hospodárstve, hrozbe štrajku zamestnancov justície či učiteľov, alebo tragickej situácii v priemyselnej sfére, kde vo viacerých zamestnanci pracujú bez toho, aby dostali mzdu (almužnu), na ktorú majú právo, výraznejšie nezarezonovala informácia o návrhu zákona, predmetom ktorého by malo byť zradenie Slovenského historického ústavu v Ríme.

Musím sa priznať, že ani ja som sa pri krátkej správe z rádia tejto informácii nevenoval zvýšenú pozornosť. Avšak pri hlbšom zamyslení musím na tejto iniciatíve vyzdvihnúť viacero pozitív. Za úplne najdôležitejšie považujem fakt, že otcom tohto návrhu zákona nie je sám vojak v poli pochádzajúci z politického tábora vládnej väčšiny či opozičnej menšiny, ale navrhovatelia sú z oboch strán politického spektra, čo dáva nádej, že v určitých otázkach, nevyžadujúcich si obranu svojho vyhraneného pohľadu na svet, ešte aj na Slovensku dokážu spolupracovať aj politici, za ktorých menami sa v novinových článkoch neobjavuje rovnaká skratka.

Druhým pozitívom tohto návrhu zákona je odpoveď na tichý, no stále volajúci, a volajúci už dlhšiu dobu, hlas spoločnosti o vyrovnanie sa s vlastnými dejinami. Či chceme, či nechceme musíme priznať, že odvtedy, odkedy tento národ žijúci v čarovnej krajine pod Tatrami píše vlastné dejiny, či už ako súčasť ČSR (odhliadnuc od idey československého národa), alebo samostatne, je jeho minulosť sprevádzaná výraznými prešľapmi resp. minimálne neistými krôčikmi.  V turbulentnom a z pohľadu svetových dejín aj najtragickejšom 20. storočí  zažila celá Európa viac než snáď za všetky storočia predtým dohromady. Aj Slováci museli na spoločenský vývoj reagovať a tak reagovali spôsobom, ktorý je dnešnej spoločnosti notoricky známy, no aj napriek tomu dnešná spoločnosť k nemu nedokázala zaujať jednoznačné stanovisko. Toto bipolárne vnímanie vlastných dejín vytvára podhubie k rozmachu a rozkvetu ultra pravicových a dovolím si povedať, že aj ultra ľavicových (i keď výraznejšie vnímame snáď tie ultra pravicové) skupín, ktoré sa začínajú čoraz hlasnejšie ozývať. História nás poučila, že cesta , ktorou nás vedú akékoľvek ultra-názory nie je tou najsprávnejšou. Nejednoznačné vnímanie reprezentujú aj oficiálne dokumentárne filmy o známych predstaviteľoch našej histórie prvej polovice 20. storočia. Kým niektoré ich tvrdo odsudzujú, iné ich takmer glorifikujú. Rovnako aj názory slovenskej historiografie na osudy týchto osobností sa v ich hodnotení k sebe ani len nepribližujú.

Z tohto pohľadu považujem za fundamentálny problém zaujatie jednoznačného stanoviska k našim vlastným dejinám. Nerozhodnosť súčasnej historiografie do istej miery určite súvisí aj s jednostranným vnímaním dejín v období 1948-1989. I keď mi raz jeden historik povedal, že aj sto rokov je málo na objektívny pohľad na nejakú historickú udalosť, myslím si, že úroveň našej spoločnosti je dostatočne vysoká na to, aby sa dokázala so svojou históriou vyrovnať.

Z týchto dôvodov je dôležité aj miesto zriadenia Slovenského historického archívu. Predpokladám, že miesto zriadenia bolo do istej miery ovplyvnené aj profesijnou  minulosťou jedného z navrhovateľov, ktorý práve v Ríme dlhší čas pôsobil. Rímske resp. vatikánske archívy však neodškriepiteľne obsahujú unikátne dokumenty, ktoré by mohli ozrejmiť objektívne chápanie  udalosti dôb minulých. I keď je pravdou, že najtajnejšie časti bývajú sprístupnené spravidla nie skôr než 100 rokov po udalosti, aj všeobecne dostupné dokumenty by mohli ozrejmiť viaceré rozhodnutia či udalosti.

Nemenej dôležitou otázkou je výška nákladov na zriadenie takejto inštitúcie. Suma 74.000,-€, ktorá je predpokladaná, by nemala byť pre hospodárstvo  tejto krajiny likvidačná a keď to má byť cena za poznanie vlastných dejín, tak táto cena nie je vôbec vysoká. Ťažko ju porovnávať s predpokladanou cenou za odkúpenie obchodných  podielov súkromných zdravotných poisťovní či iných astronomických číslach, ktoré sa objavujú v dennej tlači.

Je dôležité pripomenúť, že obdobný návrh na zriadenie historického ústavu už bol v národnej rade prerokúvaný a dokonca aj prijatý, no vetovaný ergo nepodpísaný prezidentom. Nepoznám detaily onoho návrhu, ani sa o neho nezaujímam, pretože dnes tu máme nový návrh zákona a ten podľa môjho názoru treba podporiť.  Už Cicero napísal: „Historia magistra vitae.“[1] História/minulosť je učiteľkou života. A naše, slovenské príslovie znie: „Múdry človek sa poučí na chybách druhých, ale len hlupák sa nepoučí na chybách vlastných.“ Ja chcem poznať vlastné dejiny a nechcem byť hlupákom.



[1] Cicero, De oratore, II, 9

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?